Slovensko je svojim prírodným profilom, bohatstvom hôr, nadmorskou výškou i svojim umiestnením v miernom klimatickom pásme takmer ideálnou destináciou aj pre zimný cestovný ruch.  V predvianočnom čase sme si pripomenuli okrúhle, osemdesiate výročie vybudovania unikátneho „skiliftu“, ktorý výrazne skvalitnil zjazdové lyžovanie, pretože uľahčil milovníkom tohto športu dovtedy namáhavý „výšlap“ na samotný kopec. Spoľahlivo potom slúžil všetkým lyžovaniachtivým návštevníkom Štrbského Plesa úctyhodných 26 rokov.

Pred osemdesiatimi rokmi, v lete 1943, dali Štátne kúpele na svahu predného Soliska nad Štrbským Plesom vybudovať prvý elektricky poháňaný lyžiarsky vlek nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj na celom Slovensku. Bola to po vybudovaní kabínkovej lanovky z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít v roku 1940  druhá tatranská dopravná turistická atrakcia, ktorá tiež výrazným spôsobom ovplyvnila rozvoj tatranského zimného cestovného ruchu na ďalšie desaťročia. V roku 1955 sa tento vlek objavil aj v ikonickom filme „Anděl na horách“, ktorý sa popri Tatranskej Lomnici natáčal aj na Štrbskom Plese.

S myšlienkou vybudovania vtedy novej atrakcie na Štrbskom Plese prišiel vtedajší riaditeľ Štátnych kúpeľov Ján Zalčík, ktorí našiel inšpiráciu práve v nedávno dokončenej kabínkovej lanovke z Tatranskej Lomnice cez Skalnaté Pleso na Lomnický štít /1940/. Jeho zámerom bolo  pozdvihnúť zimnú sezónu na Štrbskom Plese, ktorá trvala často až 5 mesiacov v roku. S návštevnosťou Štrbského Plesa v lete bol spokojný, ale hľadal niečo, čo by oživilo návštevnosť Štrbského Plesa aj v zime. Dôležitý bol aj výber miesta nového lyžiarskeho vleku, ktorý jednak nemal byť ďaleko od kúpeľných hotelov, aby k nemu mohli kúpeľní hostia poľahky dôjsť a jednak nemal byť veľmi vysoko, aby náklady na jeho výstavbu neboli príliš vysoké. Prípravné práce na projekte a najmä zháňanie financií na výstavbu rozbehol riaditeľ Zalčík  už v roku 1941. Podarilo sa mu získať všetky súhlasné stanoviská najmä vďaka tomu, že našiel všestrannú podporu u generálneho riaditeľa Štátnych kúpeľov na Slovensku – Kolomana Magdolena.

Výstavbu lyžiarskeho vleku na svahu Soliska zabezpečili hlavne Štátne kúpele na Štrbskom Plese a podieľali sa na nej aj členovia Klubu slovenských turistov a lyžiarov /KSTL/. Vedúcim všetkých prác pri výstavbe bol zamestnanec kúpeľov, popri tom sám aktívny lyžiar, cvičiteľ a pretekár František Bujak. Dovtedy fungoval na Slovensku len jeden ručne poháňaný lyžiarsky vlek na Háji pri Liptovskom Mikuláši, ktorým sa lyžiari vyťahovali na kopec ručne pomocou kľuky, ktorou sa lano navíjalo na navíjací bubon, upevnený na stojane. Výstavbu tejto novej tatranskej atrakcie si všimla aj vtedajšia tlač a tak sa 20. decembra 1943 v denníku Slovák, pondelník, na strane 3 objavil rozsiahly rozhovor s riaditeľom Zalčíkom, ktorý priblížil slovenským čitateľom niekoľko zaujímavých informácií z výstavby i nadchádzajúcej prevádzky tohto lyžiarskeho vleku:

„Prvé zemné terénne práce, najmä vyrovnávanie terénu, začali na Solisku od 3. júla 1943 vykonávať členovia Vojenského útvaru pracovnej služby, po nich som však najal 40 robotníkov na špeciálne práce, ktorým výdatne brigádnicky pomáhali aj mnohí zamestnanci kúpeľov, na čele s kúpeľným lekárom MUDr. Pullmanom a aj jeho manželkou Mašou Haľamovou. Potešilo ma, že sa do prác zapojili aj členovia žandárskej stanice a príslušníci pohraničnej finančnej stráže zo Štrbského Plesa, ako aj viacero členov KSTL. Pôvodný rozpočet z roku 1941 vo výške 1,5 mil. Sk sme v roku 1943 prekročili o 0,5 mil. Sk, takže celkové náklady na výstavbu boli 2 mil. Sk, a to sme veľa zemných i montážnych práce robili vo vlastnej réžii a s vlastným stavebným dozorom.Vlek bude v prevádzke od 22. decembra 1943. Tento „skilift“ je vlastne okružná lanová dráha, ktorá nemá kabínu a vlečie ľudí na vlastných lyžiach. Bol vybudovaný podľa vzoru lyžiarskeho vleku vo švajčiarskom stredisku Montana, ktorého parametre sú dĺžka dráhy 2 300 metrov a výškový rozdiel 610 metrov. Lyžiarsky vlek na Solisko je dlhý  2 702 metrov s prevýšením 506 metrov, údolná štýlová stanica je umiestnená pri severnom brehu jazera v nadmorskej výške 1 360 metrov a horná stanica na svahu Predného Soliska v nadmorskej výške 1 850 metrov. Vlek bude obsluhovať až tri zjazdovky zo Soliska, vybudované tiež v roku 1943 a to zo Soliska samého, do doliny Mlynica a do doliny Furkoty.“   

Začiatkom roku 1944 otvorili potom na Prednom Solisku vo výške 1 860 metrov nad morom aj  zimnú lyžiarsku útulňu, ktorej prvým chatárom bol už spomínaný František Bujak. Útulňa bola v prvých desaťročiach otvorená len sezónne v zime, keď lyžiarov zastihlo na Solisku nepriaznivé počasie, inak počas lyžiarskej sezóny poskytovala svojim návštevníkom predovšetkým občerstvenie a možnosť oddychu. Táto útulňa po ďalších rekonštrukciách slúži turistom a lyžiarom pod názvom Chata pod Soliskom až do dnešných dní.

Technológia lyžiarskeho vleku na Solisku bola od švajčiarskej firmy von Roll a bola namontovaná na 30 drevených podperách z červeného smreku. Pri vyťahovaní lyžiara hore svahom sa používal kožený opasok, ktorým sa lyžiar opásal. Za pomoci konopného lanka, ktoré malo na konci pripínací háčik, obsluha vleku zapla lyžiara na dopravné lano. V hornej stanici obsluha preberala opasky od lyžiarov a posielala ich dole na ďalšie použitie.

Tento lyžiarsky vlek bol ešte aj z dnešného pohľadu technickou raritou, či už svojou dĺžkou, drevenými podperami, samocentrovacími kladkovými batériami, elektrickým pohonom, napínaním, medzistanicou, ap. V tom období predstavoval špičkovú úroveň podobných zariadení, ktoré boli vybudované v európskych alpských lyžiarskych strediskách. Tento vlek slúžil lyžiarom bez vážnejších porúch až do roku 1969, kedy bol v súvislosti s nadchádzajúcimi Majstrovstvami sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970 vo Vysokých Tatrách nahradený modernou dvojsedačkou od československej firmy Transporta Chrudim, ktorej cesta od údolnej stanice na svahu Interski do hornej stanice na Prednom Solisku trvala už len 20 minút. Keďže dvojsedačka bola k dispozícii turistom po celý rok, zrekonštruovala sa aj Chata pod Soliskom a od roku 1970 začala poskytovať svoje stravovacie i ubytovacie služby celoročne.

Podľa článku „Štátne kúpele vo Vysokých Tatrách strediskom zimných športov“ v novinách Slovák z 20. decembra 1943 voľne spracoval Ing. Peter Chudý